Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

 

História Obce MALÝ  ČEPČÍN

 

PRAVEKÉ A RANOHISTORICKÉ OSÍDLENIE MALÉHO ČEPČÍNA 

Ako nám dokazujú skromné archeologické nálezy, Turiec bol už osídlený v strednej dobe kamennej – v neolite, obdobie rokov  3200 - 1900 pred. Kristom. V tomto období sa kraj pod Veľkou a Malou Fatrou stal útočiskom ľudu kultúry s kamennou keramikou, ktorý sa zaoberal lovom zveri, chovom dobytka, ale aj poľnohospodárstvom. O tom nám svedčia nálezy kamenných  sekero mlatov  srdcového  tvaru  v  blízkosti  dnešného Malého Čepčína (v chotároch Jazernice a Viesky).

 

Súvislejšie osídlenie v Turci začína v strednej dobe bronzovej (1500 – 1250 p. n. l.).

Ľud lužickej kultúry odhalil tajomstvo metalurgie, čo malo vplyv na jeho ďalší vývoj. V chotári Veľkého Čepčína sa našiel ojedinelý nález dvoch sekier s tuľajkou, z ktorých jedna je dlhá 6,2 cm, ďalej dláto s tuľajkou bez uška. Ľud lužickej kultúry obýval Turiec i v dobe železnej, laténskej i rímskej o čom nám svedčia hradiská. Významné remeselnícke stredisko laténskej doby sa nachádzalo za dvojitým valom opevnenom Hrádku pri Rakši, kde vyrábali železné oštepy s krátkou tuľajkou a úzkym listovým hrotom, meče, strelky, kosáky, keramika a najmä žarnovy keltského typu. Malé nížinné sídlisko z halštatskej a laténskej doby sa nachádzalo v lokalite Hrby pri Malom Čepčíne, kde sa našla haltštatská keramika.

 V tomto období sa začala spracovávať nová surovina - meď, ľudia sa živili chovom dobytka a oviec, opracovávali naďalej kameň, drevo, paroh, kosti. Vynájdením oradla zdokonalili obrábanie pôdy a koleso im umožnilo zapriahať dobytok do vozov.


Staršia doba   železná (700-400 r. pr. Kristom.), halštatská kultúra.

V okolí Malého Čepčína nemáme žiadne nálezy, ale predpokladá sa osídlenie lužickej kultúry z predchádzajúceho obdobia.

Mladšia doba železná-laténska (400-0 pr. K.).

            Je známa osídlením Turčianskej  kotliny Keltmi. V oblasti dnešného Turca sa rozvíja púchovská kultúra. Bližšie informácie nie sú známe.

Rímska doba, doba Ríma.

Vojská Rimanov objektívne nemohli preniknúť na územie Turčianskej záhradky – územie Turca. Najsevernejší dôkaz ich expanzie je Trenčín. V obci sa nenašli dôkazy osídlenia.

 Raný stredovek (6.-12. stor.)

Príchod Slovanov na naše územie je v dejinách Turca významným medzníkom. Najstaršia archeologicky zistená slovanská osada v Turci existovala v 8 – mej  až v druhej polovici 9. storočia na ľavom brehu Žarnovice v chotári Ivančinej, v lokalite Kratiny. Výskumom boli zistené sídliskové objekty, našla sa vypálená keramika zdobená vlnovkami, vodorovnými ryhami a závitnicami, ďalej železné zlomky, železná troska a keramické osličky.

Sídlisko Ivančiná-Kratiny patrí k najlepšie preskúmaným, včasno stredovekým agrárnym sídliskám na severozápadnom Slovensku.

 

Existenciu hustejšieho osídlenia Turca koncom 8. a začiatkom 9. storočia nám dokumentujú bohaté veľmožné hroby blatnicko-mikulčického  horizontu z Blatnice, Žabokriek a Priekopy.

V mohyle Homôlka, v chotári Malého Čepčína, bol roku 1872 odkrytý hrob veľmoža, pochovaného v rakve, zbitej železným kovaním a klincami. Do hrobu mu uložili i jeho koňa.

            Posmrtnú výbavu hrobu tvorili železná listová kopija so zvyškami drevenej násady, šípy s háčikmi a strelky šípov tvaru vŕbového listu, železná zdobená sekera, uzda, dva strmene, šesť párov strieborných a dobre pozlátených sponiek, strieborné gombíky a ostrohy. Pri revíznom výskume mohyly v roku 1936 boli na veľkom vetrisku z dubového dreva založeného na úrovni terénu pred pochovaním veľmoža nájdené kosti ďalšieho veľmoža zdatnejšej postavy, ale aj zvieracie kosti, ďalej zlomok bronzového pozláteného kovania, železný nôž, železná ocieľka, ďalšie zvyšky kovania rakve, klince a kamenné kresadlo. Nad rakvou bola navýšená 13 metrov dlhá, 3 a pol metra široká a 135 cm vysoká mohyla. Bohatá výbava hrobu svedčí o významnom postavení pochovaného, ale aj o pohrebnom ríte Slovanov. Tieto historické nálezy zaraďujú obec Malý Čepčín medzi najvzácnejšie archeologické náleziská v Turci.

Stredovek / 13. – 18. storočie /

Vznik obce Malý Čepčín je datovaný na rok 1254. Obec bola v tom roku darovaná Namslávovmu synovi Jánovi. V rokoch 1262-1282 sa obec volala KYS MAYUS (Kis Mojš – Malé Mošovce ).

 

Ešte v období vlády magistra Donča vo Zvolenskom domíniu získali zemania Malého Čepčína, Ivančinej a Černákova aj medzi nimi ležiaci majetok kráľovskej dediny Čepčín (Veľký). Prvým písomným dokladom o tom je listina panovníka Ľudovíta I.  z roku 1343, ktorou im vymenil ich majetky Hornej Mútnej a Čepčínu (Muthna et Chepchin) za ich dedinu Černákov a nariadil konventu v Kláštore pod Znievom, aby ich voviedol do majetku Mútnej a Čepčína. Touto výmenou im Ľudovít I.  právne potvrdil držbu majetku Čepčín, ktorý jeho zemepáni v druhej polovici 14.  storočia začali nazývať Veľkým Čepčínom – „Magna Chepchin“, kým ich skôr získaný majetok Malý Mojš /malé Mošovce / dostal postupne názov Malý Čepčín. V roku 1365 bol daný protest pred konventom v Kláštore pod Znievom proti okupácii Malého Čepčína majiteľmi Pravnianskeho panstva, ktorí si chceli územie Čepčína pričleniť k Borcovej a Dubovému. Okolo roku 1491 sa v obci usadili mútniansky zemani, z ktorých najrozšírenejšia vetva bola Čepčianskych.

 

Spríbuznení zemania z Čepčínov, Černákova  a Hornej Mútnej sa začiatkom 15.  storočia dostali priženením do majetkových dielov Dolnej Mútnej. V roku 1502 uzavreli medzi sebou dohodu, pri ktorej sa zemania vzdali nárokov na časť Hornej  Štubne, Sklené a obidva Turčeky  a Kremnica sa zaviazala, že nebude si nárokovať Hornú a Prostrednú Mútnu. Zanedlho po tomto rozhodnutí začali niekoľko storočné spory medzi Kremnicou a Čepčianskými a Mútnianskymi zemanmi.

Mútnianskí zemania sa časom odsťahovali natrvalo do Čepčína. Jedna vetva týchto zemanov vo Veľkom Čepčíne dostala meno Vladár a druhá v Malom Čepčíne meno Čepčianský. Ondrej, syn Petra z Malého Čepčína bol roku  1541 slúžnym Turčianskej stolici a podpisoval sa ako Čepčianský (Czepchinski, Czepchanský).

Obdobie Komposesorátu podľa niekdajšieho uhorského práva znamenalo osobitnú formu spoluvlastníctva rodinného klanu (spoločenstva), a to jednak lesných pozemkov, a jednak pasienkov. Patrili k nim výsady ako napr. právo mlyna, právo vykonávať niektoré remeslá a pod.

Roku 1669 si komposesorovia z Malého Čepčína hotovili stavebné drevo v Banskej, tiež nazývanej Rovnej hore. Taktiež si vyrábali šindel. Drevo a šindel predávali v Mošovciach, čo bolo v rozpore s dohodou s Kremnicou. Ďalší spor medzi Kremnicou a komposesormi v Malom a Veľkom Čepčíne vznikol roku 1696,  kedy pre zmenu poddaní Kremnice drancovali Mútnianské lesy, keď rúbali drevo pre potreby baní.

Aby sa predišlo zbytočnému ničeniu hôr, komposesorovia sa s Kremničania dohodli v roku 1751 na ochrane lesných komplexov v Mútnej. Z Malého Čepčína sa podpísania dohody zúčastnili Albert a Žigmund Čepčianský.

Komposesorovia obidvoch Čepčínov, na svojej kuriálnej kongregácii, konanej 20. marca 1805 vo Veľkom Čepčíne, spísali deväť bodový lesný poriadok a zvolili si dvoch lesných inšpektorov Mútnianských hôr a to Jána Vladára mladšieho a Jána Batis – Čepčianského.

Ich hory v Mútnej uzavreli pre neporiadok, ale najmä preto, že kremnickí poddaní v horách narobili veľké škody. Kremničania hory vyklčovali a spravili si tu kopaničnú ornú pôdu a lúky. Preto sa komposesorovia spolu dohodli, že si nebudú vydávať povolenie na rúbanie stavebného dreva a dreva na výrobu šindľa určeného na predaj. Ak by sa niektorí z komposesorov opovážili predávať drevo z hory alebo z domu, mali byť inšpektorom potrestaní za každý predaný kus dreva a to pokutou tri zlaté. Namiesto schátralých stavieb si komposesorovia mali v prvom rade postaviť murované stavby a tým  ušetriť hory.

Ďalšie spory o užívanie Mútnianských hôr viedli komposesorovia Čepčínov s Kremnicou roku 1798, 1806, 1811, 1812 a 1833.

V portálnych súpisoch Turčianskej stolice v 16. storočí nenachádzame v Malom Čepčíne sedliacke ani želiarske usadlosti, z čoho nám vyplýva, že v obci okrem zemianskych rodín nebývali ľudia z týchto spoločenských vrstiev. Môžeme len usudzovať, že mali menší počet nádejných poľnohospodárskych robotníkov, alebo sluhov a slúžky. V kuriálnych súpisoch z roku 1698 sa v Malom Čepčíne uvádzajú dve kúrie a to rodiny Čepčianskej a Hlavatej s pôdou o výseve 22 gbelov a rodina Batis s pôdou o výseve 20 gbelov. Okrem toho obidve rodiny spolu držali a obhospodarovali majer Diakovú pri Malom Čepčíne, kde mali kúriu s pôdou o výseve 20 gbelov.

O sociálnom rozvrstvení nešľachtického obyvateľstva v Malom Čepčíne sa dozvedáme zo súpisu z roku 1793, kedy v obci nachádzame dvoch podželiarov s domom a to Pavla Hrivnáka a Štefana Komovaja a troch sluhov (Jána Turociho, Mateja Grajciara a Michala Briešťavanského) a jedného mlynára. Všetci sa zaoberali aj remeselnou výrobou. Pavol Hrivnák a Matej Grajciar chovali po dojnej krave a mlynár mal jalovú kravu. V súpise z roku 1842 nachádzame v obci 7 podželiarov, z ktorých dvaja chovali po dve kravy a dvoch koňoch. Bývali v štyroch domoch a mali zálohovanú pôdu o výseve 3 jutrá a lúky pre jedného kosca. V Malom Čepčíne v tom čase žilo osem remeselníkov a jeden nádejný poľnohospodársky robotník.

Prvé zmienky o remeselníkoch v Malom Čepčíne sú v súpise z roku 1709, kde sa uvádzajú dvaja rybári, remeselník a obchodník. V roku 1763 vykonávali remeslo dvaja obyvatelia obce a nachádzame tu aj mlyn. V roku 1789 v Malom Čepčíne pracovalo päť remeselníkov  a vo Veľkom Čepčíne 8 remeselníkov. V roku 1827 v Malom Čepčíne poznáme 8 remeselníkov, z toho mlynármi boli Ján Debnár, Ján Soltýs, Ondrej Vrbovský a Ján Šťastný.

V obci bol spoločný komposesorátny mlyn, ktorý prenajímali spolu s pílou. Pri prenajímaní mlyna a píly v roku 1816 musel mlynár Juraj Sunka zložiť nájomné 100 zlatých, okrem toho musel ročne odrobiť 45 dní na panskom. Štrnásť častí držali 11 komposesorovia a jedna časť z mlyna bola v rukách z titulu zálohy u Michala Kontšeka. Po dve a pol časti z mlyna držali Ladislav Čepčiansky s Ladislavom Batisom, dve čiastky mal Karol Batis, po jednej čiastke držali Albert Čepčianský, Juraj Čepčianský Mastineje, Žigmund Batis, Juraj Čepčianský Ištvaneje, Samuel a Pavol Čepčianský, po polovičke časti mali Pavol mladší Čepčianský a spolu Ján a Juraj Čepčianský.

V Malom Čepčíne nachádzame aj farbiarov, ktorí boli stíhaní v roku 1813 za to, že porušili zákaz prania plátna na rieke Turiec.

18. až 20. storočie

Revolúcia 1848 – 1849 zanechala slovenský ľud v zlom hospodárskom položení, pretože na jeho území boli veľké  boje medzi koníkovskými a cisárskymi vojskami, spolu so slovenskými dobrovoľníkmi. Turiec ostal v tomto významnom období boja za slovenskú minoritu mimo.

 Zákon o zrušení poddanstva v Uhorsku v roku 1848 znamenal pre obyvateľov obce Malý Čepčín zánik feudalizmu a postupné uplatňovanie nových kapitalistických výrobných vzťahov. Malý Čepčín cez druhú polovicu 19. storočia hospodársky stagnoval a patril medzi menšie obce v Turci s rozlohou pôdy 259 hektárov. Z tejto pôdy  80,6% pripadlo na ornú pôdu, 9,7% na lúky a 5,3% na pasienky. V tomto období kolísal počet ľudí. Najvyšší počet dosiahol v roku 1880, keď v obci žilo 247 obyvateľov, ktorí obývali 89 domov. Najmenej obyvateľov bývalo v Malom Čepčíne v roku 1869 a to 217 obyvateľov v 76 domoch. Na prelome storočia klesol počet obyvateľov na 221 a bývali v 74 domoch.

V systéme štátnej správy zaujímal Malý Čepčín len postavenie obce. Mal len užšie obecné zastupiteľstvo, ktoré kolektívne rozhodovalo o dôležitých otázkach obce. Do voleného obecného zastupiteľstva patrili : richtár, podrichtár, pokladník a prísažný. Ich počet sa menil. V roku 1882 mal richtár ročný plat 23 zlatých, podrichtár 12 zlatých a prísažný  4 zlaté.      

Majetok Malého Čepčína bol  ohodnotený 20. septembra 1882.  Obec mala cintorín s budovou v hodnote 4 zlaté, ďalej zvonicu v hodnote 10 zlatých a zvony v hodnote 50 zlatých. Rybolovné a poľovné právo sa prenajímalo a peniaze z prenájmu plynuli do obecnej pokladne. Obec vlastnila už v roku 1882 hasičskú striekačku v hodnote 200 zlatých a jeden veľký požiarny hák, ktoré uvádzali pri hodnotení obecného majetku. Malý Čepčín bol malou poľnohospodárskou obcou, v ktorej bol na jej počet obyvateľov dostatok remeselníkov. Obyvatelia obce museli vykonávať verejnú prácu v Turčianskej župe. V roku 1884 napr. museli odpracovať 11 dní so záprahom a bývalí želiari spolu 21 dní ručnou prácou. V susednom Veľkom Čepčíne v tomto období nachádzame až 23 remeselníkov, z toho 11 klobúčnikov. Na tomto základe môžeme usudzovať, že v bývalých kuriálnych obciach, v ktorých väčšiu časť poľnohospodárskej pôdy vlastnili bývalí komposesorovia, sa medzi bývalými želiarmi rozvinula remeselná výroba. Títo želiari, aby sa uživili, museli popri poľnohospodárskych prácach vykonávať remeslo.

Mlynárstvo sa snažilo pokryť potreby bývalých komposesorov a obyvateľov obce a ako také spočívalo na remeselnej výrobe.   V roku 1863 sa nachádzal mlyn na vodnú energiu s jedným mlynským kameňom a zomleli sa v ňom denne dve viedenské mince obilia. V roku 1884 bol mlynárom Michal Michalík, ktorý neskôr, v roku 1917 dostal vodné právo na potoku Teplica. Za toto právo zaplatil poplatok 250 korún.

            Obyvatelia obce navštevovali lekára v Mošovciach. Do tohto lekárskeho obvodu patrilo 18 obcí.  Malý Čepčín prispel na lekára v roku 1883 sumou 8 zlatých a 18 grajciarov.

Na základe súpisu z roku 1887 sa v obci chovalo 27 koní, 61 kusov hovädzieho dobytka a 96 ošípaných. V obci boli zastúpení remeselníci. V súpise z roku 1888 sú v Malom Čepčíne uvedení dvaja čižmári (Samuel Bada a Pavol Dobák), dvaja kováči (Ján Štrbák a Michal Hrivňák), dvaja tesári (Karol Zajvald  a Ján Knoško), ďalej obuvník (Ján Čiernička), krčmár (Ján Bada) a mlynár (Michal Michalík). V súpise bol zapísaný panský mlyn, patriaci Gustávovi Čepčianskému, v ktorom mlel obilie jeho sluha.

Zo živelných pohrôm najhoršie následky mali požiare a povodne, ktoré privádzali obyvateľov obcí  na mizinu. Obecné predstavenstvo od roku 1865 podľa nariadenia slúžnovského úradu muselo každoročne hlásiť požiarnej vrchnosti počet vzniknutých požiarov a tiež hlásiť stav hasičského náradia v obci. V roku 1873 boli v Malom Čepčíne hlásené štyri menšie požiare. Veľký požiar vznikol 15. októbra 1877 večer, medzi 9. a 10. hodinou. Pri požiari zhoreli humná Ladislava a Štefana Čepčianských a začalo horieť humno Mórica Čepčianského, pretože bol silný vietor. Najviac škody utrpel Ladislav Čepčianský, ktorému okrem humna zhorelo obilie, slama, seno, strukoviny, menšie poľnohospodárske stroje, dva vozy – rebriňáky a včelín v hodnote 1000 zlatých. Ďalší požiar vypukol v Malom Čepčíne 10. októbra 1881 a v roku 1882 horelo u Badov na majeri Hrby. V roku 1883 horelo v Malom Čepčíne trikrát. Pri požiari zhoreli štyri budovy a škoda bola odhadnutá na 10 000 zlatých. Ďalší väčší požiar vznikol 18. februára 1899 , kedy zhorela maštaľ Ondreja Červeňa. Pri požiari uhynuli dve kravy, tri ošípané, sedem sliepok, zhorelo 20 meríc raže a seno v hodnote 20 zlatých.  Požiar vznikol od otvoreného ohňa lampy a škoda pri požiari bola vyčíslená na 393 zlatých.

         Po vzore z Martina sa zakladali nové hasičské zbory aj v okolitých obciach a hasičské slávnosti, zhromaždenia, ale aj cvičenia sa stali miestom, kde sa ľudia schádzali a cvičili nielen  v boji proti ohňu, ale cibrili aj myšlienky, ktoré mali vplyv na rozvoj národného uvedomenia. Ohňohasičský spolok, spoločný pre obce Malý Čepčín, Bodorová a Kevice, bol založený 11. augusta 1889. Vznikol z podnetu mošovského veliteľa hasičského zboru Michala Klimáčika. Tridsaťdva členov spolku si za prvého predsedu zvolilo Františka Čepčianského a za veliteľa Imricha Kevického. Spolok dostal od obce Malý Čepčín dvojkolesovú ručnú striekačku (vodu do nej prinášali vo vedrách) a na jej zakúpenie zaplatila obec Bodorová 82 zlatých a obec Kevice 40 zlatých.

      Významnú úlohu v župnej a obecnej správe v tomto období Rakúska – Uhorska mali župní a obecní virilisti, ktorí tvorili nevolenú polovicu členstva v župnom výbore a v obecných zastupiteľstvách. Boli to daňoví poplatníci, platiaci najvyššie priame dane. Obyčajní ľudia nemali žiaden priamy politický vplyv - politika bola pre pánov.

V roku 1881 boli v Malom Čepčíne obecní virilisti a to : Albert Herčút (platil daň 109 zl. a 93 grajciarov ročne),  František Čepčianský (83 zl. a 76 gr.), Gustáv Čepčianský (57 zl. a 58 gr.), Ladislav Čepčianský (53 zl. a 8 gr.), Vendelín Čepčianský (52 zl. a 56 gr.), Jozef Bada (41 zl. a 95 gr.), Mór Čepčiansky (28 zl. a 72 gr.). Vo voľbách do župného výboru Turčianskej župy v roku 1891 patril Malý Čepčín do 13. volebného  obvodu so sídlom v Turčianskom Michale, kde z 201 virilistov zvolili 4 zástupcov. Volieb sa zúčastnilo 21 virilistov z Malého Čepčína.

Rozhodujúci a veľmi významný vplyv na rozvoj a hospodársky život Malého Čepčína mala výstavba štátnej železnice zo Šalgotariánu do Vrútok. Trať Zvolen – Kremnica – Diviaky – Vrútky bola postavená v rokoch 1870 – 1872, ako súčasť jednokoľajnej trate Uhorskej severnej železnice, spájajúcej Budapešť s Vrútkami na Košicko – Bohumínskej železnici. Na úseku Zvolen – Vrútky pracovalo lete 1871 až 7000 ľudí . Práce na spojení Zvolena a Vrútok / cez Hronskú Dúbravu a Kremnicu / začali v roku 1870 a už o čosi viac ako 2 roky bola trať uvedená do prevádzky. Výstavba druhej vetvy spojenia Zvolena s Vrútkami cez Banskú Bystricu a Harmanec bola náročnejšia a trvala tri roky. V auguste 1871 bola výstavba železnice v Turci rozdelená medzi stavebné úseky. Úsek cez Malý Čepčín stavala firma Bühler a Weisenegger a to železničný zvršok a firma Jakuba Elsachsa mala postaviť strážne domy.

V Malom Čepčíne  bol postavený strážny domček číslo 198 pri ceste z Diviak do Moškovca. Obyvatelia Malého Čepčína a okolitých obcí žiadali 12. marca 1895, aby bola zriadená zastávka Malý Čepčín pri strážnom domčeku č. 198. Žiadali, aby na zastávke zastavovali aspoň 2 osobné vlaky. Tejto žiadosti obyvateľov nebolo vyhovené s odôvodnením, že najbližšia zastávka je od obce vzdialená 3,1 km. Ešte 24. júla 1895 predkladajú novú žiadosť. Nevieme, kedy bola povolená a zriadená táto zastávka, ale v roku 1908 už na zastávke Malý Čepčín funguje čakáreň. V strážnom domčeku býval a  vykonával službu v časoch prvej svetovej vojny, až do svojej smrti v roku 1925 Jozef Ciklamini.

Prvé úvahy o potrebe dopravného prepojenia hornej Nitry s Turcom sa objavili už za čias rakúsko–uhorskej monarchie. V  roku 1909 bola postavená železničná prípojka z Prievidze do Slovenského (vtedy ešte Nemeckého) Pravna a o štyri roky neskôr aj do Handlovej, čím sa Prievidza stala dôležitou železničnou križovatkou. Rastúci dopyt po uhlí a snaha znížiť jeho cenu, skrátením železničných dopravných trás, viedla k úvahám o potrebe prepojenia hornonitrianskych železníc s hlavnou košicko-bohumínskou traťou na severe. V tom čase existovalo niekoľko variantov, uvažovalo sa dokonca o trase z Nemeckého Pravna do Kláštora pod Znievom, alebo z Nemeckého Pravna do Žiliny. V roku 1914 však vypukla vojna a tá odsunula všetky plány bokom. Stavebný program, ktorý mal prepojiť tieto dve navzájom izolované sústavy, sa začal pripravovať hneď v roku 1919, po vzniku Československej republiky.  O význame železničnej trate Handlová – Horná Štubňa svedčí aj to, že v rámci tohto programu sa nachádzala hneď na prvom mieste.

Nedostatok peňazí však spôsobil, že sa realizácia projektov ustavične odsúvala, čo malo vplyv na opätovné prehodnocovanie trasovania tratí, v ktorom dominovali úzko regionálne záujmy. A tak sa stalo, že agrárnici z Horného Turca, zaštítení a podporovaní svojím rodákom, Milanom Hodžom, oprášili plány na výstavbu trate z Nemeckého Pravna, ktorá sa mala pripájať k už existujúcej železnici v obci Malý Čepčín. V Turci sa potom konali demonštrácie stúpencov, ako aj odporcov tohto projektu. Ako vo svojich spomienkach uvádza Silvester Stric, rodák zo Skleného, zašlo to až tak ďaleko, že do Prahy sa za poslancami vybrala deputácia, zložená zo zástupcov Hornej Štubne, Skleného, Handlovej a Ráztočna. Uspeli, lebo ministerstvo železníc listom z 29. apríla 1925 oznámilo, že trať bude viesť z Handlovej do Hornej Štubne.

Významným obdobím pre život obyvateľov obce Malý Čepčín bolo obdobie konca 19. a začiatok 20. storočia. Malý Čepčín sa stal sídlom notárskeho úradu, do ktorého patrili obce Bodorová, Borcová, Diviaky, Dvorec, Ivančiná, Jazernica, Kevice, Láclavá, Moškovec, Malý a Veľký Čepčín. Matričný úrad mal prvotne sídlo v Ivančinej, ale  od 1. októbra 1899 bol preložený do Malého Čepčína. Prvým Čepčianským matrikárom bol Jozef Ráztocký.

Poštový úrad v Malom Čepčíne bol  zriadený v bývalej zemianskej kúrii obce v roku 1901. Tým výrazne stúpol význam obce Malý Čepčín, pretože poštový úrad slúžil aj okolitým obciam. Neskôr bol premiestnený na Hrby, do domu Jána Páleša a po roku 1957 do domu Úverového družstva pri železničnej stanici. Dlhoročnou vedúcou pošty bola Marta  Michalíková a od roku 1965 Oľga  Mníchová.  Dlhé desaťročia vykonával službu poštára v obci Ján Hanko, a poštárki Božena Štrbáková, Mária Johanidesová, Zuzana Turčanová, Mária Brnová, Mária Slančíková....

     Celkový život v obci ovplyvnila I. a II. svetová vojna.

Na životnú úroveň obyvateľstva počas vojny najhoršie doliehali rekvirácie poľnohospodárskych predmetov a produktov. Zvlášť výrazný dopad na život obyvateľov obce mala veľká hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1933. Zastavil sa život v obci, vládla neskutočná bieda, emigrácia. Predovšetkým tí majetnejší občania Malého, Veľkého Čepčína, Bodorovej a okolitých obcí hľadali spôsoby a možnosti prežitia. Za krátky čas sa začal objavovať nedostatok základných životných potrieb, najmä potravín a šatstva. Obyvatelia obce si vzájomne pomáhali ako sa len dalo. Klesali osevné plochy niektorých poľnohospodárskych plodín. S poklesom pestovania plodín zákonite rástli aj ceny základných potravín.

Rozpad Rakúsko - uhorskej monarchie a vznik ČSR možno označiť za udalosť, ktorá znamenala nástup zmien vo všetkých oblastiach spoločenského života. Do nového útvaru vstúpilo československé peňažníctvo s rozdielnou váhou, stupňom rozvinutia a štruktúrou. Peňažníctvo na Slovensku už vo svojich začiatkoch sa vo zvýšenej miere orientovalo na organizačnú formu účastinných spoločností, čo súviselo najmä s liberálnejším hospodárskym zákonodarstvom. Celá peňažná sústava na Slovensku pozostávala pri vzniku ČSR z dvoch článkov, jednak z malých bánk a jednak z vidieckych úverových družstiev.

Vo vzťahu k slovenskému bankovníctvu možno situáciu charakterizovať tak, že česká vládnuca reprezentácia nechcela pripustiť slovenské banky, aby sa angažovali na industrializačnom procese a tým sa kapitálovo upevnili.

Nedostatok dostupných úverov pociťovali po skončení prvej svetovej vojny okrem veľkých majiteľov pôdy, aj remeselníci a roľníci v Malom Čepčíne a v okolitých obciach. Využili platný zákon, ktorý im umožňoval založiť družstvo s ručením obmedzeným a záväzkami , ktoré  upravovali  právny  režim  ľudového  peňažníctva.  Úverové družstvá boli zamerané na malých podnikateľov, poľnohospodárstvo, obchod, remeslo, slobodné povolania a pod. A tak došlo v Malom Čepčíne k založeniu Úverového družstva s ručením obmedzeným pre Bodorovú a okolie asi okolo roku 1926.  Zakladateľmi boli všetci významní predstavitelia obce Malý Čepčín – Michalík, Bada, Loysch, Páleš, Tichý, Letrich,  Bibza, obce Bodorová – Plintovič, Chorváth, Maršala, Čierny, Modrovič, Boďa, obce Veľký Čepčín - Vladár.

Peniaze strácali na hodnote a preto roľník Michal Michalík postavil veľký dom na Hrboch pri železničnej stanici, viacúčelovú budovu, kde boli ubytovacie kapacity, hostinec, kolkáreň a herňa.

Tento objekt má zaujímavú  minulosť, s dosahom na celý Horný Turiec a predovšetkým na kúpele Štubnianske Teplice. Bol pre obec mimoriadne dôležitý a taktiež využívaný / škola, kde vyučoval učiteľ Bada, hostinec, kolkáreň, neskôr úradnícke priestory „Uverového družstva“, v dlhodobom prenájme tam bývali v rôznych rokoch rodiny Štanclová, Kuková, od roku 1938 rodina Ciklamini, prvo a treťotriedka základnej školy tam bola do roku 1956, v roku 1958 bola presťahovaná pošta z domu Páleša, opätovne krčma,  atď., atď. neskorší vývoj až do dnešných čias.

Obdobie II. svetovej vojny, obdobie Slovenského štátu, v čase Hitlerovskej okupácie Slovenska,  bolo pre obyvateľstvo obce obdobím relatívnej spokojnosti a kľudu, ale vo vnútri obdobie strachu  o budúcnosť, ktoré vyústilo do Slovenského národného povstania v roku 1944.

Toto obdobie  je možné charakterizovať ako obdobie ľudí, ktorých  determinuje charakter.

Do života obce Malý Čepčín zasiahla veľmi výrazne a z pohľadu jej budúceho vývoja, rozvoja a života významná udalosť z obdobia tzv. Slovenského štátu.

Táto udalosť zásadne zmenila demografickú krivku jej obyvateľov, s presahom do dnešných dní.

O akú udalosť išlo ? Cez obec Malý Čepčín prechádzala hlavná cesta, spájajúca Martin so Štubnianskymi Teplicami / kde bolo veliteľstvo Žandárstva na Slovensku /, Banskou Bystricou, Kremnicou a Zvolenom. V mesiaci apríl 1941 touto cestou práve prechádzal vtedajší minister vnútra Slovenského štátu Alexander Mach a jeho auto muselo zastaviť na železničnom prechode. Situáciu popísal očitý svedok, obchodník s miešaným tovarom v rokoch 1935 – 1950 Ján Ciklamini , približne takto :

 ...“ stál som pred svojim obchodom a videl, ako pred spustenými závorami, zastala čierna limuzína. Auto ihneď obstali miestne cigánske dievčatá a ponúkali svoje sexuálne  služby za 50 korún, neskôr množstvo žobrajúcich a škaredo nadávajúcich  cigánčiat, ktoré hádzali na limuzínu kamene.

Neprešiel ani mesiac, keď mi o polnoci klepali na okno, vedúci cigánskej osady / žilo tam cca 100 – 120 cigáňov/  Juraj, Ľudovít a Jozef Cickovci, že ich informoval notár Ľudovít Holička, že sa musia ihneď odsťahovať z obce a prosili ma, aby som práve ja od nich odkúpil všetky nehnuteľnosti. Tak sa aj stalo a ešte v tú noc, 26.mája 1941 bola  u notára Holičku / svedkovia Ľudovít Holička,  Gustáv Čierny / podpísaná kúpnopredajná zmluva ...“ . V obci Malý Čepčín  vtedy žilo navyše cca 100 – 130 obyvateľov / pri potoku /.

Slovenský štát vtedy práve nariadil vyhláškou ministerstva vnútra upraviť "niektoré pomery Cigánov". V reči Rómov sa začal "porajamos" (požieranie), jav považovaný niektorými historikmi za utajený rómsky holokaust.

Ministerstvo vnútra Slovenského štátu nariaďovalo Cigáňom, žijúcim pri cestách, odstrániť svoje príbytky a presťahovať sa na určené miesto, najmenej dva kilometre od komunikácie. Nesmeli byť na očiach.

Nasledovala ďalšia ministerská vyhláška z 20. apríla 1941, ktorá rušila kočovnícke listy (zavedené v Československu v roku 1927) a nariadila Rómom zdržiavať sa v domovských obciach, alebo tam, kde sa často vracali – v zimoviskách. Opustiť ich mohli iba s povolením veliteľa žandárskej stanice. Ak to boli aspoň tri rodiny, správa obce im schválila vajdu, ktorý podliehal miestnemu starostovi.

Svoj majetok – vozy a kone – museli rozpredať, ak to neurobili, úrady im ho zhabali a odpredali v dražbe.

V rozpore s dodnes prevládajúcou mienkou však väčšina slovenských Cigáňov žila už pred prijatím týchto opatrení dlhé desaťročia usadlým spôsobom a takým spôsobom žilo aj  cca 100 cigánskych obyvateľov obce Malý Čepčín, patriacich k rodinám Juraja, Jozefa, Ľudovíta Cicku, Zuzany Cickovej, rodinám Facunu. Tieto rodiny žili v obci veľa desaťročí, „staviteľ“  Cicko postavil len v obci, v Diakovej, na Pažitiach  a na Hrboch niekoľko domov, v širokom okolí známa, priamo pri ceste, bola Facunova kováčska „šmykňa“. Cigánska osada mala len dva murované domy a 22 chatŕč. Ich rodiny boli príkazom Slovenského štátu ihneď odsťahované na rozhranie troch chotárov obcí  Malý Čepčín, Veľký Čepčín, Ivančiná (Rajčuľa) a obcí Bodorová, Turčiansky Michal, Mošovce.

Ich ďalší osud vo vzťahu k obci nie je známy.  

Tieto udalosti na desaťročia  navždy poznačili budúci vývoj a rozvoj obce Malý Čepčín.

Povojnové obdobie 1945 - 1948

Vojny prinášajú pre obyvateľstvo veľké utrpenie, bolesť a zúfalstvo ľudí. A predovšetkým aj straty najbližších. Ale taktiež preverujú charaktery každého jednotlivca. A tak to bolo aj v živote občanov obce v rokoch 1938 – 1945, ako aj v zložitom období po 1945 a 1948 roku.

Obdobie 1948 – 1968 - 1970

Veľmi ťažké obdobie, ale aj perspektívne obdobie pre obyvateľstvo obce Malý Čepčín. Prežili  rýchle, osudové, kruté životné zmeny, ktoré postihli mnohé rodiny. Povojnové usporiadanie sveta ignorovalo osudy jednotlivca a jeho rodinu. Bolo ťažké a skôr nepredvídateľné orientovať sa v budúcom vývoji spoločnosti. S odstupom času, vtedy ešte nikto nevedel, že o ich osude už bolo dávno rozhodnuté na stretnutí vládcov sveta, v Jalte roku 1942. Nasledovala násilná kolektivizácia, zoštátnenie všetkých podnikov, bipolárne rozdelený svet na dlhé desaťročia.

Po druhej svetovej vojne bol prvým starostom Michal Michalík, po ňom p. Ondruš.

Už vtedy sa začalo hovoriť o tom, že by sa mali spojiť tieto tri dediny, aby boli menšie výdavky na jeden obecný úrad. Skončilo sa to hádkami, z ktorej dediny má byť starosta. Obyvatelia Malého Čepčína chceli, aby, ako z najväčšej obce, bol starosta z Malého Čepčína, obyvatelia Bodorovej chceli, aby bol z Bodorovej, lebo tam bývali bohatí roľníci a v Keviciach bola len stará grófka, jej podriadení a penzisti. Nakoniec to skončilo na jednej zábave v tej budove pri ceste (  tzv. ZÁĽA ), .. keď jeden občan z Bodorovej vystúpil, že starosta má byť z Bodorovej, že oni sa majú ako Švajčiari. Bola z toho bitka a potom stačilo zavolať Švajčiari a boli z toho menšie bitky. Taktiež sa v tejto Zále hrali divadlá a  nie hocijaké, čím obohacovali kultúrnu vzdelanosť a historické povedomie našich otcov.

V Malom Čepčíne vzniká medzi prvými v okrese Martin v roku 1949 poľnohospodárske roľnícke družstvo.

Prvá detská škôlka v obci v roku v 1953.

Veľmi tvrdé perzekúcie a súdy zo strany nového štátneho režimu, obmedzenia v oblasti  vzdelávania, ktoré dodnes zachovali otvorené rany v  srdciach rodinných potomkov.

Na druhej strane rozvoj školstva, maximálna podpora sociálne slabých vrstiev obyvateľstva, plná pracovná zamestnanosť / každý musel pracovať /, spoločnosť nepoznala slovo bezdomovec, podpora svojpomocnej výstavby rodinných domov s dotáciou štátu. Všetci obyvatelia obce boli zamestnaní, spoločnosť nepoznala pojem nezamestnanosť, pracovali v roľníckom družstve, fabrikách v Martine, Diviakoch, na železnici, stavbe a výstavbe tunelov a opravách železničných tratí. Pri opravách tunelov pracovalo viacero obyvateľov obce, v roku 1957 zomrel pri výbuchu v tuneli obyvateľ obce Jozef Lórinc. V 50 – tych rokov 20. storočia nastal veľký rozvoj výstavby rodinných domov v obci. Aj keď v skromných pomeroch, obyvatelia si navzájom po práci pomáhali a dokázali si pre rodiny svojpomocne postaviť vlastné domy. Charakter obce sa tak zásadne zmenil, pribudlo viac ako 25  nových rodinných domov. 

V roku 1966 sa opätovne otvára MŠ materská škola, v roku 1970 bola vystavaná prvá družstevná bytovka v obci, v roku 1978 výstavba 4 – bytoviek.  V druhej polovici  70 – tych rokov nastáva zvrat, pozastavuje sa výstavba rodinných domov.

K 1. decembru 1970 bolo v Malom Čepčíne 79 popisných čísel domov, v ktorých býva 103 rodín. Z toho 17 rodín obýva byt štvorizbový, 35 rodín byt trojizbový, 41 rodín byt dvojizbový a 10 rodín obýva jednoizbový byt. Najstaršie domy, ktoré stáli v obci boli z roku 1869. Boli to domy z kameňa a boli obývané. Dom číslo 20 obývala vdova Mária Chorváthová, číslo 34, slúžil ako budova MNV (Miestny národný výbor) a dom číslo 2 a 3 obývala rodina Michala Michalíka. Od roku 1920 do roku 1960 bolo postavených v obci ešte 19 drevených domov. Ostatné domy boli postavené do roku 1960 z tehál a kvadár. V rokoch 1970 – 1972 bolo postavených 6 nových domov, majitelia sa nasťahovali: Jozef Ďanovský, Pavol Ďanovský a František Štefanov – z Veľkého Čepčína a Ján Marek – murár, Štefan Džúr a Pavol Bartoš – naši občania. Všetky tieto nové domy stoja od železničnej stanice severozápadným smerom. V obci vznikli dve nové ulice, ktoré sa mohli ďalej rozrastať.

V roku 1972, v rámci svojpomocnej výstavby občanmi obce začala výstavba obchodnej jednotky a krčmy, v roku 1973 – prestavba Požiarnej  zbrojnice, v roku 1975 výstavba budovy telovýchovnej futbalovej jednoty, v roku 1984 výstavba dlhé desaťročia túžobne očakávaného kultúrneho domu -   všetko v rámci výstavby v akcii „Z“ / štát plus zadarmo svojou prácou občania obce /. 

Toto všetko sú pomníky, potvrdzujúce aktívny prístup a vzťah obyvateľov k svojej obci.

Pre zaujímavosť si treba retro pripomenúť aj názvy chotárov obce tak, ako ich určili naši prastarí otcovia. Smerom na Ivančinú sú to: Dvoriská, Vinice, Chreniská, Jamy, Pod chotárom, Pod hruškou (iste tam niekedy stála, teraz tam už žiadna hruška nie je), Na prednom kruhu, Nohavice a Hájiky. Smerom na Dvorec je Bandovské a Predné kruhy. Ku Veľkému Čepčínu  sa ťahajú Záhumnia, Homôlka, Do cesty a U duba. Medzi Čepčínom a Diviakmi ležia Dlhé nivy, U studničky, Zibolensko, Od diviackeho. K Bodorovskému chotáru sa ťahajú Široké prielohy a Hájik. Najzaujímavejšia je Homôľka, o ktorú sa v roku 1932 zaujímalo archeologické oddelenie Slovenského národného múzea v Martine ako o hrob bojovníka pochovaného s koňom, ktorú podľa zápisov v školskej kronike roku 1872 prekopal istý Groó v Malom Čepčíne a nájdené boli mnohé vzácne predmety veľkej historickej hodnoty.

Samotná dedina Malý Čepčín bola v minulosti rozdelená na viacero častí : Dedina, Hrby, Pažite, Diaková, Vrzuľa (boli vraj tam kedysi staré domce, ktoré aj pri najmenšom náraze vetra vŕzgali). Dnes sa už tieto pomenovania takmer nepoužívajú, respektíve stále menej, okrem Hrbov – okolie železničnej stanice, Diakovej – časť dediny, smerom na obec Jazernica po hlavnej ceste, ktoré sú stále používané staršími, ale v malej miere  aj mladšími občanmi.

 

Školská výchova – vzdelávanie mladých generácií obce.

O začiatkoch školy v obci prinášajú archívne dokumenty zaujímavé správy.  V roku 1860 sa po prvýkrát v obci začína vyučovanie, kde vyučoval prvý učiteľ Batis, chudobný zeman, povolaním poctivý obuvník, ktorý vyučoval deti Čepčánych  a niektorých zemanov. V roku 1874 začala v obci stavba jednotriednej budovy školy. Prvá škola bola dostavaná v roku 1875 za 2000 – 2500 zlatých a bola taká, že v tom čase vraj ťažko bolo nájsť v okolí krajšej a lepšej. Na jej výstavbu finančne prispel Gustáv Čepčiansky.

Prvým učiteľom v tejto škole bol diplomovaný učiteľ Gustav Rosinský, ktorý 3 roky vyučoval dietky troch obcí patriacich k maločepčianskej obecnej školy -  Malý Čepčín, Kevice a Bodorová. Potom sa učitelia často menili. Roku 1882 začína účinkovať  v obci učiteľ Jozef Rástocký, ktorý tu pôsobil 36 rokov. Za jeho pôsobenia, sa v roku 1884 obecná maločepčianska škola stáva štátnou ľudovou školou. Do školy v roku 1883 chodilo 20 žiakov vo veku od 6 do 12 rokov a do tzv. opakovacej školy pre žiakov od 12 do 15 rokov chodili štyria žiaci. Dve deti poslali do služby a to Annu Blahurinskú do Banskej Bystrice a Máriu Chastovú do Kremnice. V roku 1888 chodilo do školy 20 žiakov vo veku od 6 do 12 rokov.

Z histórie sa dozvedáme, že o budovu školy sa len veľmi málo starali, pretože už v roku 1897 sa školský inšpektor Ladislav Velič sťažoval na zlý stav školy. Perlička: v roku 1900 na čepčiansku školu obec prispela 56 korunami a 77 haliermi.

Roku 1922 bol za učiteľa ustanovený Jozef Bada z Malého Čepčína, ktorý sa vrátil zo zajatia. Ten v škole učil 30 rokov, až do roku 1952, kedy odchádza do dôchodku. Za jeho pôsobenia sa stáva škola dvojtriednou a pri ňom, ako riaditeľovi sa vystriedalo veľa učiteľov. Z rozprávania Dušana Červeňa / nar. 1929 /, rodáka z obce vyplýva, že 5 tried Ľudovej školy vychodil v Malom Čepčíne od 1.1.1935. Učiteľku mali z Čiech, menovala sa Anežka Štolcová a bola z Písku, bola tu aj s mužom, penzistom. Meštiansku školu chodil do Mošoviec aj s deťmi z Bodorovej a Kevíc. Chodili sme pešky.

Po odchode učiteľa Jozefa Badu sa riaditelia viackrát vymenili. Zaujímavé je ešte porovnanie počtu žiakov. Za pôsobenia učiteľa Rosinského ich bolo v jednej triede 54, za pôsobenia učiteľa Badu v dvojtriedke 59 – 61 žiakov, za pôsobenia učiteľa Jozefa Vladára z Veľkého Čepčína bolo v roku 1956  v dvojtriedke 33 žiakov a roku 1971 bolo v Základnej deväťročnej škole s dvoma triedami 48 žiakov. Riaditeľkou školy bola v tomto období Antónia Krabáčová z Bodorovej a v rokoch 1970 – 1971 učiteľka Oľga Husová z Jazernice. Od 1. septembra 1971 ju vystriedala Elena Ličková z Mošoviec. Školské priestory riadila a upratovala od roku 1955 do odchodu do dôchodku školníčka Anna Hanková. V priebehu rokov bola školská budova viackrát opravovaná. Ostatnýkrát bola budova školy prerábaná v školskom roku 1956 – 57. Bol zavedený vodovod a do tried boli urobené parkety. Prestavba bola ukončená až v školskom roku 1961 – 62. Náklady na prestavbu školy vtedy boli cca 170 tisíc korún.

Od 1. septembra 1971 boli piataci odčlenení na Základnú deväťročnú školu v Mošovciach.

 


 

dnes je: 22.10.2017

meniny má: Sergej

webygroup
ÚvodÚvodná stránka